V minulých v parlamentných voľbách občania zvolili 15 poslancov KDH. Občania si vybrali Mikloška, Deča, Kahanca, Gibalovú a Bellu, do parlamentu sa dostali Marcinčin, Uhliarik, Abrhan, Muránsky a Přidal. Nerozumiete tomu? Tak ešte raz. Pomôžeme si jednoduchou slovnou úlohou z matematiky (i našej demokracie).
Pavol Abrhan dostal 2 647 voličských hlasov a je v parlamente. Jozef Mikloško dostal 6 230 voličských hlasov - a do parlamentu sa nedostal. Obaja kandidovali za KDH. Vypočítajte a vysvetlite prečo.
Vidíte, túto úlohu by nevedel vyrátať už ani gymnazista, ba ani vysokoškolák. Oficiálne štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo - to hovorí najvyšší zákon - Ústava SR. Vďaka zvrhlosti vedení slovenských politických strán občania svojich zástupcov voliť môžu, ale zvoliť ich nemusia.
Vo volebnom zákone vymysleli, že na prednostné hlasy sa prihliada iba u tých kandidátov, ktorý získali najmenej tri percentá prednostných hlasov z celkového počtu platných hlasov odovzdaných pre politickú stranu alebo koalíciu. A teraz po slovensky - čo vám hovoria predsedovia slovenských politických strán? Môžete dávať hlasy ľuďom, ktorých sme nedali na popredné miesto v kandidátke. A môžu od vás dostať aj trikrát viac hlasov, ako tí, ktorých sme si vybrali my. Aj tak sa poslancami stanú naši pätolizači.
Celá tretina z pätnástich poslancov KDH sedí v parlamente z vôle ich predsedníctva. Vy ste hlasovali za iných, ale zbytočne. Takže kto tu volí poslancov?
Vladimír Mečiar túto zvrhlosť ešte zdokonalil. Zrušil volebné obvody. Opozičné politické strany ostro protestovali, ale len na oko. Zákon nezmenili. Ako vidieť, všetkým mimoriadne vyhovuje, že dnes vo väčších politických stranách nemá šancu ani pozlátený človek, ktorého by volil trebárs celý Svidník. V pomeroch jediného volebného obvodu mu to stačiť nebude. Šancu majú len tí, ktorých predsedovia politických strán nechajú otŕčať v televízii, aby ich "poznali" na celom Slovensku.
Pravdaže týchto "televíznych ľudí" vôbec nepoznáte. Nemáte šancu sa s nimi stretnúť, hovoriť s nimi. A ten, koho osobne poznáte, žije vo vašom meste, nemá vďaka karpatskej demokracii šancu stať sa poslancom. Čo s tým? Nepomôže iné, len o tom hovoriť. A voliť tých, ktorí tento zvrhlý systém zrušia. Tých, čo poznáte.
Nejde tu totiž iba o plač tých, ktorí sa poslancami nestanú, hoci ich ľudia zvolili. Len na minútu sa zamyslite nad tým, aké dôsledky má skutočnosť, že poslanca vyberá predseda a jeho kumpáni. Že poslanec je v parlamente z vôle predsedu, a nie z vôle občanov. Že musí vzorne počúvať svojich šéfov, lebo ho stiahnu z televízie a poslancom už nikdy nebude. Že na Slovensku niet poslanca, ktorý by vo svojej strane mohol povedať: "Pán predseda, ja mám na vec iný názor. Za toto, čo presadzuješ, ma naši ľudia voliť nebudú."
Kandidujem ako nezávislý na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný s postojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to, či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde.
